Isabel De La Cruz

Rozlúčenie
Podlaha je príliš chladná, tmavá, aj keď na nej rastie tráva. Kusy betónu horúčkovito dopadajú vedľa môjho tela, len tak tak, že ho netrafia. Je ich priveľa, sype sa ich viac a viac, tvoria klietku, nemôžem uniknúť, nemám to v krvi. Alebo možno mám… [thinking]zobuď sa už! [/thinking] Kričím z plných pľúc.  

[dirspeech]„Isabela?“[/dirspeech] ozvalo sa a mňa vytrhlo zo sna. [dirspeech]„Buď tam opatrná,“[/dirspeech] povedal otec, objal ma a odprevadil do lietadla. V ňom už sedelo päť chlapov ako hora s profesionálnym vojenským výcvikom. Boli v podstate rodina, niečo ako súkromná armáda nevyžiadaných bratov – bratstvo neohrozených. Otec bol vždy prehnane starostlivý a rozkazovačný typ človeka, nikdy ma nepustil z dohľadu. Svoje jediné dieťa predsa nemôže pustiť samú do cudzej krajiny. Politik musí byť vždy opatrní, ale niekedy to naozaj preháňal. [thinking]Bodyguardi? Žiadala som ťa o trochu priestoru. Nie o súkromnú armádu! [/thinking] Pomyslela som si, zahryzla si do pery a dala mu pusu na rozlúčku.

Sadla som si k oknu, pozerala, ako štartujeme a ako sa obrovská kovová konštrukcia odliepa od zeme, mieri niekde k oblakom, do neznáma. No dobre, NY nie je až také neznámo. Bola som tam už nespočetkrát - na maminých módnych prehliadkach, otcových politických stretnutiach, diplomatických cestách, charitatívnych večierkoch, ale nikdy som tam nebola sama. Iba ja, sama za seba. Tentokrát to bola moja iniciatíva, bol čas spoznať svet a zbaviť sa nálepky bohatej princeznej, za ktorú ma všetci doma mali pre úspechy mojich rodičov. Veď ostatne, po škandále s mojím zatknutím som nemala inú možnosť, ako vydať sa do cudziny. Kto by bol tušil, že nemôžete flirtovať s policajtom po tom, čo vás zatkne za pouličné preteky. Drahé autá, kopa kamarátov, neskutočná sranda a ten adrenalín lejúci sa do mojich žíl pri každom dupnutí na plyn. Pri spomienke na to, ma až mrazí.

Pobyhovali sme sa rýchlejšie ako mraky, veľké biele kúdole prachu sa jemne hrali s iskrami v mojich očiach, vyzerali ako perina s cukrovej vaty, s ktorou perinbaba každodenne sneží. Niečo, do čoho by ste najradšej ihneď skočili. Vlastne, taký skok z lietadla do mäkkej periny by sa momentálne hodil. Vytiahla som z kabelky svoj obľúbený notes s džínsovou potlačou a začala čmárať:

[thinking]...môj odraz šepká
stíš sa a počúvaj
on povie, čo ja nie
tajomstvom zahalené

zostupujem do rieky
kvapka po kvapke zotiera z môjho tela
čo nepoviem
mesiac na mňa pozerá
vidí ma nahú
vinnú i nevinnú
pozoruje, ako klesám nižšie a nižšie do perleťovo čistej vody
ponáram sa pod hladinu a vidím svet
iný svet
inými očami
berie mi dych a odchádza s ním
koruna padá na hladinu
no moja tvár stúpa
pri nádychu sa chveje
celé moje telo
po ňom blúdia kvapky
no vychádzam čistá, živá, prebudená...[/thinking]

Po niekoľkých minútach som otvorila laptop a ešte raz som si to poriadne prebehla informácie o Kolumbíjskej vysokej škole v New Yorku, kde som plánovala začať ďalšiu, úplne novú a nezávislú kapitolu svojho života. Príliš veľa času som tomu však nevenovala, pretože mi na facebooku prišla pozvánka na slávnostné predstavenie nového Aston Martin DB11 Volante. [thinking]Tak tam určite pôjdem! A pošlem to aj Zekeovi11! [/thinking] Baví ma si s ním písať, a hlavne to, že nevie, kto som.


S vetrom o preteky
Lietadlo pristáva, rýchlo som zchytila príručnú tašku a z úhľadného kostímčeka béžovej farby som sa prezliekla do tesných čiernych nohavíc, trička a koženej bundy, lodičky som vymenila za biele tenisky a snažila sa tváriť nenápadne, ako sa len dalo. Caleb, môj osobný bodyguard, stál pri dverách lietadla a pohľadom jastraba si premeriaval celé letisko. Bol chlap ako hora, mal takmer dva metre, vypracované telo z hodín strávených v posilňovni a vyučovania mojej maličkosti sebaobrane. Jeho hnedé krátke vlasy a hlboké tmavohnedé oči, v ktorých by sa človek najradšej utopil, boli v jeho prípade naozaj oknom do duše. Napriek masívnej postave to bol dobrák od kosti a za tie roky, čo sa poznáme sa stal mojím najlepším priateľom. Ľahké to so mnou však nemal. [thinking]Ani teraz nebude mať. [/thinking] Povedala som si v duchu a na tvári sa mi na sekundu zjavil prešibaný úsmev. Dvere lietadla sa otvorili, ja som sa rozlúčila zo svojím súkromným SEAL teamom, ktorý sa obratom mal vrátiť spať k môjmu otcovi do Španielska a Cabel začal nakladať moju batožinu do limuzíny. [thinking]Tento ťah mu však nevýjde. [/thinking] Pomyslela som si, ladne skráčala po schodoch z lietadla a zamierila k najbližšiemu hangáru. Tam ma už čakala moja krásna nová motorka BMW S 1000 XR čiernobielej farby. Ani sekundu som neváhala, nasadla som na ňu, stiahla si gumičku z vlasov, nasadila helmu, naštartovala a ufujazdila preč. Caleb sa zmohol iba na [dirspeech]„uf, už zas...“[/dirspeech] a neveriacky prekrucoval očami.

Ako som sa tak preháňala ulicami New Yorku, užívala si jazdu, milovala každú sekundu tohto okamihu, adrenalín prúdil v mojich žilách a vietor sa mi snažil oponovať, zrazu v mojej motorke čosi buchlo, prasklo, zašušťalo, začal z nej vychádzať dym a motorka spomaľovala. Neudržala som rovnováhu a prudkým nárazom dopadla na tvrdý betón rozpálený zo slnečných lúčov dopadajúcich naň celý deň. Pozbierala som sa zo zeme, oprášila a išla sa pozrieť na motorku. Cestou som si všimla, že moje tričko sa roztrhlo z dolnej polovice na dva kusy. Na pravom líci som mala škaredý škrabanec a vlasy akoby som práve točila reklamu na šampón pre úžasný objem, až na tú špinu a prach. Rozhliadla som sa okolo, či nezbadám telefón, pretože ten môj sa pri páde na betón rozbil, no uvidela som niečo ešte lepšie. Na ulici svietil červený nápis Autodieľňa.