[sparkname]DIANA NYGÅRD[/sparkname]
#ZapomenutáKnihovna
Nevyšlo to nazmar. Po správnom vyslovení slov v knihe sa začalo diať čosi zvláštne. Šumivý zvuk, zvláštne krútenie sa priestoru okolo knížky, následne akási zlatavá energia, ako vystrihnuté z nejakej fantasy scény. Až na to, že toto bola skutočnosť. Kľúč. Prstom som prešla po jeho povrchu. Čakala som kov, ale zrejme bol vyrobený z iného materiálu, ktorý som nevedela určiť. Nakoniec, nebola som žiaden špecialista. To však nebol koniec. Kľúč na môj dotyk okamžite reagoval tak, že som sa v zápätí dívala na akúsi mapu Prahy, kde žiaril jeden konkrétny bod. [thinking]Bol snáď Helin zámer práve tento kľúč...?[/thinking] opýtala som sa v duchu. Žiadala po mne, aby som hľadala informácie o svojom rode a narazila som na svoj kľúč, ktorý s tým mal v tomto prípade niečo spoločné. Čo znamenal vôbec ten bod? Utrela som si slzy do rukáva. Nebol na ne čas. Najprv musím zistiť, k čomu tento kľúč je, potom budem plánovať ďalšie kroky. Potrebovala som zosilnieť, nájsť spojencov. Určite som nebola jediná, inak by ma Hel touto úlohou nepoverila. Možno sama nevedela, ako to s ostatnými je, ale ja ich nájdem a začnem pátrať po vrahoch mojich rodičov. Tým, že budem vysedávať v tejto knižnici, ktorá už bola mimochodom v bezpečí, nič nezískam. Okrem zakázaných informácií a tajomstiev. Ale na tie mám ešte čas. Teraz som mala iné priority. Keďže som kľúč nemala kde schovať, strčila som ho do svojho hlbokého vrecka nohavíc, obliekla si sveter, ktorý medzitým stihol vyschnúť a zamierila k dverám knižnice. Zrazu som sa však prudko zastavila. Grimoire po mojich rodičoch. Prudko som sa otočila, vrátila sa, vzala ho do ruky a vyrazila s ním späť do tých zatuchlých kanálov. Grimoire som objímala na hrudi obomi rukami, aby nedošlo k pádu do tej nepekne zafarbenej a nepríjemne voňajúcej vody. Kľúč mi hrial vo vrecku, nebála som sa teda, že by som si nevšimla, že mi vypadol. Nevrátila som sa tam, odkiaľ som prišla. Nemalo to cenu vzhľadom k tomu, že tam nebol žiaden rebrík či lano, s ktorým by som sa mohla vyšplhať na slobodu. Vyrazila som teda druhým smerom. Potkany či iné tvory, ktoré tu strašili, mi nenaháňali strach. Jediné, čoho som sa skutočne bála, bolo to, že by som sa stratila, preto som dúfala, že ma nohy zavedú...skrátka niekam. Neostávalo mi nič iné, než dôverovať vlastnému inštinktu, ktorý ma ťahal hlbšie a hlbšie do kanálov...
#ZapomenutáKnihovna
Nevyšlo to nazmar. Po správnom vyslovení slov v knihe sa začalo diať čosi zvláštne. Šumivý zvuk, zvláštne krútenie sa priestoru okolo knížky, následne akási zlatavá energia, ako vystrihnuté z nejakej fantasy scény. Až na to, že toto bola skutočnosť. Kľúč. Prstom som prešla po jeho povrchu. Čakala som kov, ale zrejme bol vyrobený z iného materiálu, ktorý som nevedela určiť. Nakoniec, nebola som žiaden špecialista. To však nebol koniec. Kľúč na môj dotyk okamžite reagoval tak, že som sa v zápätí dívala na akúsi mapu Prahy, kde žiaril jeden konkrétny bod. [thinking]Bol snáď Helin zámer práve tento kľúč...?[/thinking] opýtala som sa v duchu. Žiadala po mne, aby som hľadala informácie o svojom rode a narazila som na svoj kľúč, ktorý s tým mal v tomto prípade niečo spoločné. Čo znamenal vôbec ten bod? Utrela som si slzy do rukáva. Nebol na ne čas. Najprv musím zistiť, k čomu tento kľúč je, potom budem plánovať ďalšie kroky. Potrebovala som zosilnieť, nájsť spojencov. Určite som nebola jediná, inak by ma Hel touto úlohou nepoverila. Možno sama nevedela, ako to s ostatnými je, ale ja ich nájdem a začnem pátrať po vrahoch mojich rodičov. Tým, že budem vysedávať v tejto knižnici, ktorá už bola mimochodom v bezpečí, nič nezískam. Okrem zakázaných informácií a tajomstiev. Ale na tie mám ešte čas. Teraz som mala iné priority. Keďže som kľúč nemala kde schovať, strčila som ho do svojho hlbokého vrecka nohavíc, obliekla si sveter, ktorý medzitým stihol vyschnúť a zamierila k dverám knižnice. Zrazu som sa však prudko zastavila. Grimoire po mojich rodičoch. Prudko som sa otočila, vrátila sa, vzala ho do ruky a vyrazila s ním späť do tých zatuchlých kanálov. Grimoire som objímala na hrudi obomi rukami, aby nedošlo k pádu do tej nepekne zafarbenej a nepríjemne voňajúcej vody. Kľúč mi hrial vo vrecku, nebála som sa teda, že by som si nevšimla, že mi vypadol. Nevrátila som sa tam, odkiaľ som prišla. Nemalo to cenu vzhľadom k tomu, že tam nebol žiaden rebrík či lano, s ktorým by som sa mohla vyšplhať na slobodu. Vyrazila som teda druhým smerom. Potkany či iné tvory, ktoré tu strašili, mi nenaháňali strach. Jediné, čoho som sa skutočne bála, bolo to, že by som sa stratila, preto som dúfala, že ma nohy zavedú...skrátka niekam. Neostávalo mi nič iné, než dôverovať vlastnému inštinktu, ktorý ma ťahal hlbšie a hlbšie do kanálov...