Příjem[sparkname]DIANA NYGÅRD[/sparkname]
#Kanály [sparkname]>[/sparkname] #ĎáblovaHrobka
Riadiť sa svojim išntinktom, ktorý ma viedol niekam do neznáma, nebol až tak zlý nápad. Teda, až kým som sa nedostala do slepej uličky, kde bol na jeden zo stien nápis. Ten som ledva prečítala, pretože kanály neboli osvetlené. Nachádzala som sa pod uličkami Starého mesta. Ako som sa tu preboha dostala tak rýchlo?! Na otázky však nebol čas. Fakt, že je táto časť kanálu skutočne len slepou uličkou, mi nesedel. Ten nápis by tu totižto iste nebol. A ako mi už bolo známe, iste sa tu nachádzala opäť nejaká hádanka. Preto som rukami obchytkávala stenu pred sebou s nádejou, že nahmatám nejaké znaky alebo čokoľvek, čo by mi prezradilo, ako sa dostať ďalej. Inú možnosť som nemala, nevedela som, ako sa vrátiť späť a nestratiť sa pritom. Rukou som narazila na akýsi výčnelok. Šlo o kameň, ktorý tu ani zďaleka nezapadal, a aj napriek jemnému nánosu pavučiny sa predsa len zdal byť o čosi "čistejší", než zvyšok steny, ktorá bola až na dotyk nepríjemná a pokrytá akýmsi slizkým čudom. Z toho dôvodu som sa rozhodla kameň stlačiť, za pokus nič nedám. A voilá! Dvere sa odsunuli. Znamenalo to, že som šla správne. Tajné dvere tu iste nenájdete na každom rohu. Ani tentoraz ma teda môj inštinkt nesklamal, aj keď to stále bolo svojim spôsobom až podozrivé, ako perfektne fungoval. Vstúpila som dnu, prešla som cez ďalšie dvere a objavila sa v jaskyni. Už už som chcela skúmať ďalej tento nový priestor, avšak začula som hlasy, na čo som sa inštinktívne skryla za balvan. Srdce sa mi rozbúchalo, ani vo sne by mi nenapadlo, že tu bude ešte niekto ďalší. Nakukla som cez malú prasklinku dnu a zistila, že som sa dostala do riadnej šlamastiky, pretože vo chvíli, keď mi pohľad padal na oného ryžojeda, pulzujúce teplo vychádzajúce z kľúča v mojom vrecku začínalo byť až nepríjemné. To však nebol ten problém, ktorý som spomenula, ale tie samopale v rukách dvoch podivínov áno. Srdce sa mi takmer zastavilo. Nemohla som sa vrátiť späť. Nemohla som ísť za tým chalanom a zistiť, čo sa deje, ak som teda nechcela skončiť s guľkou medzi očami. V rukách som držala jednu knihu, ktorú ak však neobklopovala nejaká presilná bariéra, tak mi ako štít nepomôže. Navyše, nechcela som riskovať jej poškodenie, pretože to bolo v podstate jediné dedičstvo po mojich rodičoch. Neovládala som žiadne z bojových umení, využitie mágie by bez Hel malo vedľajšie efekty, ktoré som zatiaľ ešte na vlastnej koži nepocítila, bola som priemerne vysoká, svaly žiadne. Čo som mala robiť? Opäť som nakukla cez prasklinu. Ten chalan mi čosi písal a hodil mi to. Nenápadne som sa k tomu natiahla, schmatla do ruky a rýchlo to prečítala, na čo som len prevrátila očami. [thinking]Génius. A to snáď očakáva, že pero si nosím zapichnuté v podprsenke či čo?[/thinking] Zdalo sa však, že je takisto vlastníkom kľúča, aký som mala aj ja, možno z toho dôvodu na seba tak reagovali. Inak by o mne nevedel. Nevedela som, ako mu naznačiť, že nie som nepriateľ. Nerada by som, aby na mňa upozornil, preto som len vystrčila ruku s palcom otočeným nahor. Inak som s ním komunikovať veru nemohla. Plán som tak či tak nemala žiaden a pri predstave prestreleného mozgu samopalom ma striaslo. Hrýzla som si nervózne do pery. [thinking]Mysli, Diana, mysli![/thinking] Darmo. Sama som nezmohla nič, pokiaľ som nechcela riskovať vlastný život. Aj keby som jednému z nich tresla knihou cez papuľu, stále by tu bol ten druhý. A tak isto otázkou bolo aj to, či by moja sila vôbec stačila k tomu, aby som ich omráčila. Ostalo to napokon pritom, že som čakala na vhodnú príležitosť. Potrebovala som odpovede na otázky, nie čakanie na guľku medzi oči.
#Kanály [sparkname]>[/sparkname] #ĎáblovaHrobka
Riadiť sa svojim išntinktom, ktorý ma viedol niekam do neznáma, nebol až tak zlý nápad. Teda, až kým som sa nedostala do slepej uličky, kde bol na jeden zo stien nápis. Ten som ledva prečítala, pretože kanály neboli osvetlené. Nachádzala som sa pod uličkami Starého mesta. Ako som sa tu preboha dostala tak rýchlo?! Na otázky však nebol čas. Fakt, že je táto časť kanálu skutočne len slepou uličkou, mi nesedel. Ten nápis by tu totižto iste nebol. A ako mi už bolo známe, iste sa tu nachádzala opäť nejaká hádanka. Preto som rukami obchytkávala stenu pred sebou s nádejou, že nahmatám nejaké znaky alebo čokoľvek, čo by mi prezradilo, ako sa dostať ďalej. Inú možnosť som nemala, nevedela som, ako sa vrátiť späť a nestratiť sa pritom. Rukou som narazila na akýsi výčnelok. Šlo o kameň, ktorý tu ani zďaleka nezapadal, a aj napriek jemnému nánosu pavučiny sa predsa len zdal byť o čosi "čistejší", než zvyšok steny, ktorá bola až na dotyk nepríjemná a pokrytá akýmsi slizkým čudom. Z toho dôvodu som sa rozhodla kameň stlačiť, za pokus nič nedám. A voilá! Dvere sa odsunuli. Znamenalo to, že som šla správne. Tajné dvere tu iste nenájdete na každom rohu. Ani tentoraz ma teda môj inštinkt nesklamal, aj keď to stále bolo svojim spôsobom až podozrivé, ako perfektne fungoval. Vstúpila som dnu, prešla som cez ďalšie dvere a objavila sa v jaskyni. Už už som chcela skúmať ďalej tento nový priestor, avšak začula som hlasy, na čo som sa inštinktívne skryla za balvan. Srdce sa mi rozbúchalo, ani vo sne by mi nenapadlo, že tu bude ešte niekto ďalší. Nakukla som cez malú prasklinku dnu a zistila, že som sa dostala do riadnej šlamastiky, pretože vo chvíli, keď mi pohľad padal na oného ryžojeda, pulzujúce teplo vychádzajúce z kľúča v mojom vrecku začínalo byť až nepríjemné. To však nebol ten problém, ktorý som spomenula, ale tie samopale v rukách dvoch podivínov áno. Srdce sa mi takmer zastavilo. Nemohla som sa vrátiť späť. Nemohla som ísť za tým chalanom a zistiť, čo sa deje, ak som teda nechcela skončiť s guľkou medzi očami. V rukách som držala jednu knihu, ktorú ak však neobklopovala nejaká presilná bariéra, tak mi ako štít nepomôže. Navyše, nechcela som riskovať jej poškodenie, pretože to bolo v podstate jediné dedičstvo po mojich rodičoch. Neovládala som žiadne z bojových umení, využitie mágie by bez Hel malo vedľajšie efekty, ktoré som zatiaľ ešte na vlastnej koži nepocítila, bola som priemerne vysoká, svaly žiadne. Čo som mala robiť? Opäť som nakukla cez prasklinu. Ten chalan mi čosi písal a hodil mi to. Nenápadne som sa k tomu natiahla, schmatla do ruky a rýchlo to prečítala, na čo som len prevrátila očami. [thinking]Génius. A to snáď očakáva, že pero si nosím zapichnuté v podprsenke či čo?[/thinking] Zdalo sa však, že je takisto vlastníkom kľúča, aký som mala aj ja, možno z toho dôvodu na seba tak reagovali. Inak by o mne nevedel. Nevedela som, ako mu naznačiť, že nie som nepriateľ. Nerada by som, aby na mňa upozornil, preto som len vystrčila ruku s palcom otočeným nahor. Inak som s ním komunikovať veru nemohla. Plán som tak či tak nemala žiaden a pri predstave prestreleného mozgu samopalom ma striaslo. Hrýzla som si nervózne do pery. [thinking]Mysli, Diana, mysli![/thinking] Darmo. Sama som nezmohla nič, pokiaľ som nechcela riskovať vlastný život. Aj keby som jednému z nich tresla knihou cez papuľu, stále by tu bol ten druhý. A tak isto otázkou bolo aj to, či by moja sila vôbec stačila k tomu, aby som ich omráčila. Ostalo to napokon pritom, že som čakala na vhodnú príležitosť. Potrebovala som odpovede na otázky, nie čakanie na guľku medzi oči.